Slovenskí hokejisti ani po 5-krát v rade nedokázali na MS postúpiť medzi najlepšiu osmičku. V Kodani síce na rozdiel od minulého ročníka nesklamali- hrali na hranici svojich možností, ukázali zlepšenie, no štvrťfinálový cieľ nesplnili. V nasledujúcom článku sa pozrieme na 5 faktorov, ktoré podľa môjho názoru rozhodli o našom nepostupe zo základnej skupiny.
5. Nevydarené presilovky
Jazýčkom na váhach v dôležitých zápasoch sú často presilové hry. Táto herná činnosť nám fungovala len v prvom a poslednom zápase, v zvyšných piatich sme sa z presilovky nepresadili ani raz. Celkovo sme z 20-tich početných výhod vyťažili len 4 góly, pričom dvakrát sme v nich dokonca sami inkasovali. Ramseyho výber síce ukázal aj dobré presilovky s dostatočným tlakom pred bránou, no bohužiaľ dominovali tie, v ktorých sme si dávali síce rýchle, no nepresné a kostrbaté prihrávky.
4. Nedostatočná kreativita v útoku
Štatisticky aj herne je dokázateľné, že základom štýlu Craiga Ramseyho je kvalitná defenzíva. Z minulosti však stále trvá hendikep nedostatočnej kreativity v útoku. Samozrejme, súčasný hokej je už čoraz viac priamočiary a fyzický, no výrazné talenty resp. lídri si v ňom aj tak nájdu svoje miesto. Mená ako Nagy, Jurčo, Krištof či popradské trio z tretieho útoku predviedli na turnaji viacero vydarených momentov, no ako tím sme neboli na súperov schopní ofenzívnou kvalitou vyvíjať tak veľký tlak, ako by sa žiadalo. Dlhoročné konštatovanie o tom, že nám chýbajú ofenzívne typy lídrov a talentov, je stále pravdivé. Jeden kvalitný tréner to však zmeniť šibnutím čarovného prútika nemôže, obzvlášť, keď trénuje seniorský výber. Prácu musíme začať zdola.
3. Chýbajúca víťazná mentalita
Tesné zápasy sú o najmenších detailoch, rozhodnúť môže každá chyba. Na to , aby sa tím dokázal presadiť práve vtedy, keď sa láme chlieb, musí byť vnútorne silný. Samozrejme musí držať spolu, čo naši hráči tento rok spĺňali, no musí ukázať aj tzv. víťaznú mentalitu. To znamená veriť vo svoje sily a schopnosti, myslieť na víťazstvo za každého stavu, nehrať zakríknuto a nepodľahnúť panike . Nezvládnutie vypätých momentov nás stalo koncovky zápasov proti Česku a čiastočne aj Švédsku, prvé tretiny proti Švédsku a Rusku zas boli o prílišnom rešpekte zo súpera. Proti Rakúsku a Francúzsku sme nedokázali zareagovať na súperovo zlepšenie a z týchto dobre rozohraných duelov sme urobili zbytočné drámy. Podobný problém nás trápi už roky- stačí si spomenúť na zápasy s Francúzskom v roku 2014, Nórskom v 2015-tom či Bieloruskom pred dvoma rokmi.
2. Nezvládnuté prvé dva zápasy
Podľa papierových predpokladov bolo zrejmé, že o našich šanciach na postup výrazne napovie úvodný dvojzápas proti Česku a Švajčiarsku. S odstupom času sa dá povedať, že o nich aj rozhodol.
V dobre rozohranom dueli proti našim západným bratom sme v závere za stavu 2:1 netrafili opustenú bránu a 9 sekúnd pred koncom inkasovali vyrovnávajúci gól. V predĺžení Česi pridali víťazný zásah a tak sme namiesto 3 bodov získali jeden.
O deň nato, sme proti priamemu súperovi v boji o postup podali asi najhorší výkon pod vedením Craiga Ramseyho. Švajčiari nás výrazne predčili vo všetkých herných činnostiach a úplne zaslúžene zvíťazili.
V zvyšnom priebehu turnaja sme síce robili čo sa dalo, no ani ďalších 10 bodov nám na postup nestačilo.
1. Vyššia kvalita na strane súperov
Kvôli zlým výsledkom z posledných rokoch a tým pádom aj logickému poklesu v rebríčku IIHF sme sa dostali do zrejme najťažšej skupiny od zavedenia súčasného formátu turnaja. Aj keď nám v konečnom účtovaní chýbalo na postup málo, musíme uznať, že naši štyria premožitelia postúpili zaslúžene. Za Švédmi, Rusmi, Čechmi ani Švajčiarmi sme totiž nezaostávali snahou, ale kvalitatívne. Jednoducho si musíme priznať, že spomínané kvarteto malo k dispozícii lepšie výbery- nepomerne viac talentovaných hráčov, aj borcov s väčšími skúsenosťami z podobných aj ťažších zápasov, čo sa potom prejavilo v rozhodujúcich momentoch.