To , o čom sa hovorilo už dlhú dobu, sa stalo skutočnosťou. Počas budúcoročného olympijského hokejového turnaja v Pjongčangu nebude mať NHL prestávku, hráči budú uvoľnení len na tzv. priepustky.
Fakt, že NHL je čoraz väčším, častokrát aj príliš egoistickým biznisom, nie je pre žiadneho hokejového priaznivca novinkou. Pozícia svetového šampionátu, ktorý je už dlhodobo na vedľajšej koľaji, sa aj vzhľadom na jeho každoročnú periódu dá akceptovať. Olympijský turnaj bol ale považovaný za niečo vzácne, výnimočné, nevšedné. Raz za štyri roky si najlepší hráči sveta skrížili hokejky v snahe o dosiahnutie športového vrcholu- zisku veľkej medaily v drese svojej rodnej krajiny. Nezabudnuteľný bol najmä rok 2010 a skvelé zápolenia v kanadskom Vancouveri, kde sa hral podľa mnohých najkvalitnejší turnaj hokejovej histórie. Čoraz nabitejší program NHL bol síce narušovaný, no pri 4-ročnom olympijskom cykle to určite neznamenalo neriešiteľný problém. Motivácia hráčov bola, ako aj ukazujú ich vyjadrenia po včerajšom rozhodnutí, enormná, olympiádu zaraďovali v hierarchii svojich cieľov najvyššie. Pýche a egu vedenia NHL sa ale očividne protivilo, že s najdôležitejším podujatím nemali žiaden priamy súvis a to aj napriek tomu, že ide o reprezentačnú, nie klubovú sféru. (Hlavne) Preto došlo k obnoveniu Svetového pohára, ktorý má byť od vedenia profiligy akousi olympijskou náhradou. No takou, za ktorou budú stáť ako hlavní predstavitelia. 3.ročník SP síce kvalitatívne rozhodne nesklamal, no olympiáde sa nemôže vyrovnať kvôli viacerým faktorom. V prvom rade treba povedať, že podujatie typu ZOH je v drvivej väčšine športov vrcholom a žiadna vlastná alternatíva , hlavne kvôli výraznému historickému manku, podobný náboj neprinesie. Ďalším veľavravným faktom je dátum turnaja. Záver septembra mu celkom isto dáva prívlastok prípravy na samotné ligové boje, čo je veľkým znevážením jeho dôležitosti. Za povestný „vrchol“ sa dá označiť zloženie tímov. Áno, európsky výber bol príjemným prekvapením a oživením turnaja, no spoločne s mladým výberom Severnej Ameriky aj potvrdením pozície previerky na NHL. Na najväčšiu reprezentačnú akciu totiž hybridné výbery rozhodne nepatria. Pre predstavu, vo finále by sa proti sebe ocitli výber mladíkov Severnej Ameriky a Kanada. Hráč typu Nathana McKinnona by teda o (teraz už) najdôležitejšiu reprezentačnú medailu bojoval proti vlastnej krajine, čo s pravou mierou dramatickosti a významu veľkého zápasu nemá nič spoločné. Vedenie NHL sa rozhodlo tak, ako rozhodlo. Ukázalo, že so snahou všetko centralizovať pod svoje krídla a podriadiť vlastným záujmom, to myslí naozaj vážne. Pre kvalitu svetového hokeja je to však určite krok späť. Otázne je, aká bude reakcia hráčov. Prípadný bojkot novo nastavených pomerov by možno pomohol k určitej zmene myslenia, ktorá je veľmi potrebná.