Účinkovanie slovenskej hokejovej dvadsiatky sa na svetovom šampionáte tejto vekovej kategórie tretíkrát za posledné štyri skončilo debaklom v štvrťfinále. Výsledok síce možno nelichotivý, no bohužiaľ maximálne zaslúžený a reálny.
Ak neberieme do úvahy bronzový úspech spred dvoch rokov, za posledné tri turnaje hrajúce sa už prijateľnejším postupovým kľúčom ( 4 postupujú, 1 ide do boja o záchranu) máme bilanciu 3 víťazstvá-9 prehrier. Nový systém turnaja je oproti predošlému s troma postupujúcimi a následnou skupinou o záchranu oveľa miernejší a podľa mnohých názorov (vrátane môjho) kvalite škodlivý. No nebyť neho, možno sme už v B-kategórii. Iste, môže ísť o určitú kompenzáciu za len 10 účastníkov turnaja A-kategórie, ktorá je tým pádom podstatne užšia ako v seniorskom hokeji. A ako aj viackrát poznamenal Ernest Bokroš, s ohľadom na súčasný stav nie je pravidelná účasť v najlepšej osmičke najhorším výsledkom.
Lenže práve TO je kameň úrazu. Súčasný stav nášho mládežníckeho hokeja je taký, že pre 20tku je v drvivej väčšine prípadov maximom úspešný zápas proti nižšie postavenému súperovi, ktorý potom elitnú kategóriu opustí. Tak to platilo pred troma rokmi s Nemcami, pred rokom s Bielorusmi a bude zrejme aj teraz s Lotyšmi. Iný scenár môže priniesť jedine prípad , keď sa v danom ročníku vyskytnú a presadia hráči typu Réwaya,Cehlárika, Godlu či Jaroša, ktorí však určite nie sú ukážkou systematickej práce s mládežou, skôr svetlými výnimkami. Každopádne, aj hokejovému neznalcovi je jasné, že touto cestou na našu mimoriadne svetlú minulosť nenadviažeme.
Hlavnou otázkou je už dlho, „Ako ďalej?“.Je cestou zrušenie projektu Orange 20? Alebo zavedenie pravidiel pre nasadzovanie určitého počtu mladíkov do zápasov Tipsport Ligy? Centralizovaná príprava je síce často kritizovaná, no v súčasnej situácii je priam nutnosťou , bez ktorej by boli výsledky a kvalita s najväčšou pravdepodobnosťou ešte horšie. Dať hráčom šancu priamo v lige sa totiž dá pri určitej výkonnosti, napríklad takej ako prezentoval pred rokmi Marián Gáborik, strieľajúci góly za seniorský tím Trenčína už ako dorastenec. V súčasnosti by bol tento krok možno na 50% úspešným , no hlavné problémy neriešiacim riskom.
V prvom rade je potrebné začať konať. Nedávať si pred seba ružové okuliare oháňajúce sa úspešnou minulosťou a neignorovať naše zaostávanie za svetom, týkajúce sa nielen špičky, ale aj krajín typu Švajčiarska či Dánska, ktoré boli kedysi na neporovnateľne nižšom leveli, no aj tento šampionát ukázal, že sa nám minimálne vyrovnali. Cestu musíme začať od štartu, teda od zmeny systému výchovy najmladších hokejistov, čo v praxi znamená vytvorenie moderných akadémií prepojených so športovými školami, kde majú hráči šancu rásť nielen hokejovo ,ale aj osobnostne a ľudsky. Samozrejme v prípade predpokladu neustáleho vzdelávania sa trénerov a poctivej, zodpovednej roboty všetkých zúčastnených. Tu sa už možno dostávame k problémom týkajúcich sa celého nášho športu, no inak sa posun z terajšieho stavu turnajov hraných na jedno víťazstvo dosiahnuť nedá.